A možno i ozajstnou príčinou tzv. zla je láska. Tá tzv. láska. Problém je, že keď chcete byť dobrý a milovať, ide vlastne o egoizmus – čiže o snahu osvojovať si veci, vlastniť ich. Láska je emócia ktorá hovorí že ,,to niečo“ chcem vlastniť , keďže to moje ego potrebuje k sebarealizácii. Neosobná láska – to je aspekt lásky nesebeckej. Ide o milovanie niečoho len preto, že to existuje a človek to ,,nechce mať“ lebo ho teší že čosi také existuje aj bez vlastníckych nárokov. Lenže - čo sú to vôbec za veci ktoré spôsobujú nesebeckú lásku? Vlastne iba tie, ktoré i tak nie je možné ,,vlastniť.“
Láske sa snažia ľudia učiť. V tom lepšom prípade. V tom horšom sa ju snažia iba využívať na svoje ciele a to priamo, či nepriamo... Lenže to sa nedá. Láska proste je. Jediné čo môžete urobiť je rozhodnúť sa milovať. Buď sa rozhodnete milovať alebo nie. Nič medzi tým nie je. Všetko je však len otázka strachu. Otázka strachu milovať.
Ale asi jediná skutočná cesta ako dobro a lásku pochopiť, je vlastne pochopiť seba, byť sám sebou, a tak mať skutočné ego, nie tú bežnú frašku falošného ega ktorej podstata spočíva na osvojení si foriem a spôsobov toho čím má človek byť podľa druhých ľudí.
Budhizmus stojí na likvidácii myšlienok. Avšak ide o likvidáciu tých, ktoré nás ovládajú a robia z nás otrokov v prospech čohokoľvek mimo nášho ega. A tu práve vzniká to, že ak toto človek dokáže a stane sa iba sám sebou, pochopí čo to znamená láskavosť a dobrota. Myslím si že byť sám sebou je naša úloha a súčasne naplnenie.
Samozrejme, ak bude človek naozaj sám sebou, možno nebude ,,len dobrý“. A možno nebude vôbec dobrý.. Ale základom pre pochopenie vlastne čohokoľvek v sebe, je práve to, stať sa samým sebou... A vtedy, predpokladám, sa človek celkom prirodzene odosobní od ,,zlých“ myšlienok, programov a všetkému čo mu neprináleží, prijme sám seba taký aký je – a tak sa bude môcť stať celistvým.. A len vtedy keď bude sám sebou, bude i naozaj ,,dobrý“ pretože to bude bez pocitu seba obety, bez pocitu akéhokoľvek strachu...